4. Dekompoźicia systému
 

 


Každý systém je možné dekomponovať buď dekomponovaním jeho štruktúry alebo dekomponovaním jeho správania sa.
Príčinou dekompozície systému je to, že systém ako celok môže byť veľmi zložitý na popis jeho chovania, napríklad z dôvodu zložitosti samotnej štruktúry systému. Preto je v niektorých prípadoch výhodnejšie riešiť správanie sa jednotlivých logicky súvisiacich častí systému ( podsystémov ), ktoré už nemusia byť také zložité na popis. Tieto podsystémy sú navzájom disjunktné celky, ktorých zjednotením vytvoríme celý systém. Tiež je veľmi dôležité z hľadiska spätnej kompozície, aby boli zachované jednotlivé väzby medzi prvkami systému, čiže väzby vo vnútri podsystémov a aj väzby medzi podsystémami, z dôvodu zachovania pôvodnej funkcie systému.
Existuje viacero kritérií, podľa ktorých môžeme systém rozdeliť.
Napríklad deliť systém môžeme s ohľadom na počet jednotlivých novovzniknutých podsystémov , čiže na zložitosť danej náhradnej schémy systému ( Obr. 4 ).

Ďalšou možnosťou je deliť s ohľadom na zložitosť podsystémov ( Obr.5 ).
Inou možnosťou je rozdeliť systém podľa podobnosti jeho podsystémov. Jedným slovom hľadať čo možno najväčší počet rovnakých, izomorfných podsystémov.
Každá z týchto metód ma svoje výhody aj nevýhody.

Pri delení systému s ohľadom na zložitosť novovzniknutej štruktúry systému vyžadujeme aby väzby medzi jednotlivými podsystémami boli čo najmenšie a to z dôvodu ľahšieho spracovania týchto podsystémov ako samostatných celkov. Spracovanie jednotlivých podsystémov bude po dekomponovaní ľahší ale na druhej strane dostávame veľký počet modulov čo môže zvýšiť neprehľadnosť systému ako celku .
Naopak pri delení s ohľadom na zložitosť podsystému dávame dôraz na to aby sme dostali čim menší počet podsystémov ,ktoré však sú zložitejšie a je ťažšie ich spracovať. To má opodstatnenie hlavne v diagnostike pri konzistencii obvodu.
Operácia konzistencie je v tomto prípade zložitejšia ako pri dekomponovaní systému s ohľadom na zložitosť danej náhradnej schémy systému , pretože získame veľké množstvo možností na dourčovanie vstupov. Výhodou takéhoto delenia je jeho prehľadnosť a ľahká orientácia v ňom. Takéto delenie tiež vedie k predĺženiu času generovania úplného testu modulu a narastaniu počtu jeho krokov, čo môžeme považovať za nevýhodu.

Takže z toho vyplýva ,že sa pri vytváraní algoritmu pre dekompozíciu systému ( napr. logického obvodu ) je potrebné vybrať tú správnu metódu s ohľadom na to čo z daným vytvoreným, dekomponovaným systémom bude ďalej diať v procese diagnostiky.
V literatúre sa uvádza výhoda deliť obvod na rovnaké, izomorfné podsystémy. Takéto delenie má takisto veľkú výhodu v prehľadnosti náhradného zapojenia a výhodou je aj ten fakt ,že keď sa v systéme vyskytujú izomorfné časti, otázky spojené z ich riešením sa vykonajú iba na jednom podsystéme a výsledky riešenia sa stotožnia s výsledkami riešenia na ostatných izomorfných podsystémoch.